Verím Pane 25 rokov

Autor: Matej Podstrelenec | 3.8.2015 o 15:12 | Karma článku: 4,41 | Prečítané:  836x

Uplynulé dni som si už piatykrát mohol s pokojom v duši a s úsmevom na tvári povedať „Doma je Doma“ - heslo hudobno-kreatívneho festivalu Verím Pane (VP) v Námestove. Je to festival, ktorý jeho tvorcovia označujú za zázrak. Prečo?

Je tu hneď niekoľko dôvodov.

  1. V meste vzdialenom 278km od Vášho domova sa cítite doma.
  2. Keď prídete na registráciu a opýtate sa koľko treba zaplatiť za lístok, odpoveď znie nič. Verím Pane funguje na báze dobrovoľných príspevkov.
  3. Na festival prídu hrať mnohé známe mená ako Sima Martausová, Crédo či Boží Šramot úplne zadarmo. Honorár? Nič. Príspevok na cestovné? Nič.
  4. Otázka, aký bude program festivalu ostáva ešte niekoľko dní pred začiatkom iba okrajovo zodpovedaná, no i tak viete, že program bude a že bude veľmi dobrý.
  5. A mnohé iné zázračné maličkosti.

Tento rok sa konal už 25. ročník festivalu a priniesol viaceré prekvapenia spojené s týmto jubileom. Najprv, kým ešte dávate pozor, by som sa rád pozastavil nad heslom festivalu a pocitom domova, ktorý každý účastník zaiste pocíti a pociťuje. Domov je tam, kde je Vaša rodina a priatelia. Priateľov tam stretnete/spoznáte resp. prídu na festival s vami, ale čo rodina? To je asi hlavné tajomstvo festivalu. Na festivale Verím Pane máte totiž pocit, že účastníci spolu tvoria jednu veľkú rodinu.

Tak ako otec pokosí trávu, mamka upečie koláč, brat povysáva auto, či babka povaruje sestru, tak na festivale niekto spraví raňajky, niekto príde s kapelou zahrať, niekto uprace a niekto Vás naučí ako hrať na gitare. Je tam veľakrát „niekto niečo ...“, čoho výsledkom je, že festival funguje ako organizmus podobný rodinne, kde sa naozaj budete cítiť doma. K domovu však pre mňa osobne neodmysliteľne patrí aj Boh. Ten je v prítomnosti bohatého duchovného programu ako aj v atmosfére festivalu samotného. V predstavách o našom (dúfam) budúcom domove zachádzam na miesto, kde práve tieto atribúty budú prítomné; rodina, priatelia a Boh. O tom ale inokedy.

Teraz krátka reflexia festivalu z môjho pohľadu.

Utorok - Náš príchod na festival. Po rýchlej registrácii sme sa poponáhľali na začiatok sv. omše. Tam sme už narazili na známe VP-tváre a pocit domova sa pomaly začal objavovať. Ďuri, zakladateľ festivalu, v kázni spomenul niečo o tom ako často vidíme len svoje „Ja“. Ježiš nás však učí niečo iné, a síce „Ty“. Naplnení myšlienkami o ohľaduplnosti sme sa pobrali vyhliadnuť si vhodnú bežeckú trasu na ráno - nenašli sme. Okolo Oravskej priehrady je len vysoká tráva, žiadna cestička pre bežcov či chodcov. No nevadí, Námestovo a Orava je aj tak top.

Minulým rokom sme začali tradíciu, ísť vždy prvý deň do miestneho podniku na kofolku/pivo/drink. Tento rok to vyhrala Cuba Libre v jedom podniku pri amfiteátri, s krásnym výhľadom na „Oravské more“. Príjemne schladení sme sa vrátili na miestne Gymnázium, kde sme boli v triedach ubytovaní, rozložili sme karimatky so spacákmi a dobrú noc.

Streda - Na tvrdej zemi človek dokáže spať iba obmedzený čas, pri prebudení ma síce pocit, že sa ako tak vyspal, no počas dňa sa mu to vráti. Mne sa podarilo prebudiť sa už o šiestej, a tak čo s načatým dňom? Obul som si bežecké tenisky a hor sa spoznávať Námestovo. Po 5km okruhu som narazil asi na všetky druhy domácich zvierat, vystúpal vyše 100 výškových metrov a pokochal sa pohľadom na kopec Magurka, priehradu a mesto Námestovo. Po raňajkách nasledovala úvodná prezentácia tvorivých dielní. Tento rok chýbali kľúčové dielne ako Tanečná Dielňa Paľa Danka či Dramatická Dielňa. Dielňa Popletené Nite sa žiaľ tiež nekonala. No zato pribudla Športová Dielňa, ktorá mi na festivale minulé ročníky chýbala a poriadne sa rozšírili i hudobné dielne.

Ja som mal opäť to šťastie pôsobiť v dielni Tvorivý ateliér. Je to neskutočný relax, keď po celom roku riešení IT problémov a neustálom kontaktne s obrazovkou a zdrojovým kódom, môžete do rúk chytiť kliešte a tvarovať si drôtik, prípadne pomôcť novým ľudom v dielni ako začať. Hovorím „prípadne“, pretože, Tvorivá dielna väčšinou zaujme už skúsených „drôtikárov“ a tí svojím umením neraz prevyšujú aj samotných lektorov dielne. Po dopoludňajšom a popoludňajšom bloku dielní a luxusnom obede v Penzióne Oravia, prišiel už konečne čas na koncerty :-) 

Predtým však samozrejme ešte sv. omša, kde Ďuri druhýkrát otvoril festival a dokreslil myšlienky o ohľaduplnosti medzi nami.

Jedlo a jedenie ako také pripraví človeka o veľa času.  No a vďaka tomu sme nestihli skupinu Horiace Srdce a dorazili sme až na Agatangel. Na pohľad veľmi sympatické zoskupenie, no na náš vkus až príliš chválové. A tak sme zvolili prechádzku po Námestove a vrátili sa späť až na toľko ospevovaného českého speváka Pavela Helana. Stálo to za to! Na stredu večer až prekvapujúco plný amfik prezrádzal, že teraz príde niečo veľmi dobré. Pavel spojil hudobné umenie s humorom a výsledok v podobe spokojného publika sa dostavil okamžite. Po tomto zážitku sme už nedali kapele Zachej šancu a odplýžili sme sa  späť na náš milovaný Gympeľ - ako sa na Orave zvykne nazývať. Je to krásna škola takmer v centre mesta. Radosť tam spať a stavím sa, že aj študovať a vyučovať.

Štvrtok - Tento festivalový deň si ma získal najmä skvelými koncertami. Mali sme šťastie, na registrácii sa nám ušli posledné lístky :-o 21:00 vystúpila na klubovom pódiu Sima Martausová za podpory Lucii Briestenskej. Simine CD „Na pravom poludní“ si ma celkom získalo, a tak sme sa spolu s priateľkou na jej koncert tešili. Podarilo sa nám posadiť sa hneď do druhého radu a mali sme Simu ako na dlani.

Koncert bol aspoň pre mňa veľký zážitok. Krásne texty, jednoduchá no pritom dokonalá gitara a Simin úsmev. Miestami som sa cítil ako na koncerte Johnnyho Casha. Aj jemu častokrát stačila iba gitara a o zvyšok sa postaral jeho prirodzený prejav. Mal som chuť kričať „Karavan!“, je to totiž môj obľúbený song, ale koncert bol tak dobrý, že som stratil chuť kričať čokoľvek a spoliehal sa iba na Simin výber piesní.

Zapamätal som si jeden verš, ktorý ma oslovil:

„Mať plné srdce, nie vrecká a stále v prozreteľnosť veriť.“

Keď skončila Sima, ostali sme s priateľkou v napätí. V programe je síce napísane, že príde Queen, ale Queen na Verím Pane? Áno, Queen na Verím Pane :-) Ďalší úžasný koncert vážení. Freddy si za koncert stihol niekoľkokrát vymeniť kostým a mladý Brian May tiež stál za to. Bola to po Sime teda riadna zmena štýlu, ale veď zmena je život.

Po tomto koncerte nám trošku vyhladlo a tak sme si odskočili dať niečo pod zub. Vrátili sme sa v druhej polke vystúpenia Sineline. Ak Sima mala majstrovský prejav a Projekt 36 vedel majstrovsky napodobniť Queen, tak Sineline na mňa pôsobili ako majstri v hudbe. Ťažko niečo vytknúť tejto prepracovanej hudbičke. Krásne sóla a vtip o My Tree (po slovensky My tri) pobavil tiež.

Dobrej hudby ale nikdy nie je dosť. Potvrdila to nasledujúca Jam Session, kde sa predstavila dielňa „Práca v kapele“ s tromi nacvičenými skladbami za dva dni. Bolo to super, dúfam že sa na internete bude dať z toho nájsť video. Večer uzavreli lektori dielne ešte vlastným džemom, a potom sa už chytil mikrofónu Ďuri a trikrát Sláva a dobrú noc všetkým.

Piatok – Predošlý deň bol, minimálne čo sa hudby týka, jeden z najlepších na festivale aké si pamätám. Piatkový program však naznačoval, že dnešný deň ho ešte môže prekonať. Poslednýkrát sme zasadli do dielne, podrôtikovali, poživicovali a tešili  sa na večerný koncert. Osobne som mal ešte jeden cieľ - vybehnúť Magurku. 

Každý deň sa Vám tento vysielač vysmieva a tvrdí že tých 500 výškových metrov nedáte. Dnes som bol rozhodnutý to dať. No počasie príliš neprialo a nechať priateľku samú sa mi takisto nepáčilo, tak sme sa rozhodli pokoriť Magurku spolu autom. Nevyšlo :-( Pekná asfaltová cesta sa pár km pred vrcholom zvrhla na oranisko a takúto bolesť som našej Toyotke nechcel spôsobiť. A tak teda sme aspoň pokorili Tvrdošín a dali si tam pizzu.

Hneď po návrate z výletu nás privítal Boží šramot. Klasika, výborní. Po nich Crédo, dalšia klasika, opätovne sme si zaspievali „... mal som v rukách všetky esá, smola, horník mení“ a pomaly sa pobrali do kulturáku na Mira Jila, sympatického skladateľa detských piesní pre všetky vekové kategórie. Spevy Taizé sa tento rok žiaľ nekonali.

Miro Jilo otvoril vystúpenie čiernym krtkom. Javilo sa to ako bežný začiatok koncertu, až kým neprišla hip-hopová časť pesničky o čiernom krtkovi, ktorá nám napovedala, že aj toto bude veľmi dobrý koncert. Nakoniec to Miro cele zakončil hitom o bratislavských električkách z Rače. Meno piesne neviem, ale bol to riadny nášup :-)

No a teraz prichádza moment, na ktorý som ja a viem, že aj mnohí iní, dlho čakali: Trenčiansky Bazár je späť! Táto kapela zažila všetky ročníky VP, či už ako hudobníci alebo zvukári. Predtým som ich nikdy nevidel hrať naživo, no kamarát mi na mojom prvom VP (2010) na otázku „Prosím povedz, aké CD si mám kúpiť?“, odpovedal jednoznačne: „Bazáristi sú najlepší.“. A tak som si ho kúpil a počúval. Mal pravdu, nie som teda veľký znalec Slovenskej gospel scény, no toto ich CD sa mi páči so všetkých najviac. O to väčšia bola moja radosť vidieť ich live! 

Bazáristi sa medzičasom rozrástli o niekoľko talentovaných (vlastných) detí , čo sa na koncerte skvelo ukázalo. Škoda, že trval tak krátko. Kebyže zahrajú „Bežím bežím za svojím snom...“ tak poviem, že toto bol najlepší koncert festivalu. No takto zdieľajú prvé miesto so Simou. Bolo to ale neuveriteľné, namakaná hudba, namakané texty a spevákov hlas rovnaký ako na 20 rokov starom CD. Sen splnený, videli sme Trenčiansky Bazár naživo. O tom, aký bol tento koncert dobrý, niečo napovie aj samotný Ďuri, ktorý mal slzy na krajíčku a celý koncert pretlieskal.

Boží Šramot - Crédo - Miro Jiro - Trenčianský Bazár, som zvedavý, čí túto kombináciu niekedy niečo na VP prekoná.

Sobota - Náš posledný deň a jediná úloha - prichystať prezentáciu Tvorivej Dielne. Žiaľ ani toto nevyšlo podľa predstáv. Kulturák bol zavretý a my s priateľkou sme sa ponáhľali kamarátke na svadbu. Našťastie, zlatá Mirka, ktorá má organizáciu dielní pod palcom, sa ponúkla, že sa o prezentáciu našej Tvorivej Dielne postará.

A tak sme sa opäť raz rozlúčili s Námestovom skôr a vyrazili na cestu. Prvých 100km nám bolo riadne smutno za festivalom a celou tou skvelou atmosférou. Rozhodne sa je načo tešiť zase o rok :-)

-----

Keď ste sa dostali až sem, tak Vám ešte niečo prezradím, a síce, čo znamená názov Verím Pane. Je to moje vysvetlenie, čiže je dosť možné, že zakladateľ Ďuri pod tým myslel niečo iné.

Je fakt, že názov je odvodený od piesne kňaza Viktora Zborana. No jeho význam taký jasný nie je. Najprv som si myslel, že názov vyjadruje niečo v zmysle „Áno verím, verím v Teba Pane“. No až tento rok som pochopil iný vyznám a síce „Nech je, ako je, verím Pane, že to bude dobré“. Napríklad keď ste v situácii, ktorá nevyzerá rúžovo, poviete si „verím Pane“ a vyjadríte tým, že to zverujete Pánovi a on sa postará. A ako vidíme na príklade festivalu, postará sa dobre.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?